Dnešný príspevok z idylického Paríža, sa bude, v nadväznosti na sľub toho predchádzajúceho, venovať veľmi zaujímavému zjavu na francúzskej, ako politickej, tak i spoločenskej scéne. Táto, už samotnou existenciou, ideou, či podstavou zaujímavá strana, ktorá pravdepodobne touto svojou charakteristikou nevšednosti pritiahla veľkú pozornosť médií ako i povšimnutiahodné percento podpory, resp. ako sa v krajine zvyknú vo všeobecnosti nazývať bežný stúpenci, militantov. Názov pre naše CEE končiny síce evokujúci odlišné predstavy, v prípade tzv. Novej Anti-kapitalistickej strany (Nouveau Parti AntiCapitaliste, NPA), nie až tak vzdialené od reality.
Celé toto prekvapenie tkvie v krátkosti práve v tom, že táto radikálne ľavicová revolučná strana, dosahujúca 6% -nej podpory Francúzov, s narastajúcou tendenciou, dostáva skutočne obrovský priestor vo všetkých dostupných médiách a vyjadruje sa skutočne k všetkému (i k medzinárodným otázkam ako izrealsko-palestínskemu konfliktu vo vzťahu k V Republike). Jej aktivita je neslýchaná a snáď aj vítaná. Okrem iného, ide o veľmi mladú strany, založenú len vo februári 2009. Toto sú tie fakty, ktoré fascinujú, upútavajú pozornosť ale ju aj zameriavajú navyše smerom k ontologických otázkam týkajúcim sa francúzskeho politického systému, politickej kultúry a francúzskej spoločnosti samotnej, vrátane aktuálnych procesov v nej.
V čom teda spočíva naznačená atraktivita, rekordné mediálne zviditeľnenie sa strany vedenej mladým (ročník 1974) Olivierom Besancenotom, niekoľko násobným kandidátom na Prezidenta, známym svojou trockistickou minulosťou? V reakcii na škandál v susednej Británii v Brownom ohlásenej potrebe poriadne prečistiť politický systém sa NPA vyhranila najmä voči systému akumulácie mandátov, taktiež vyjadrila predstavu o plate volených zástupcov, ktorý by sa mal rovnať národnému priemeru a napokon, o akomsi princípe možnosti držby len niekoľkých mandátov a následnom uvoľnení miesta iným – to všetko samozrejme v zmysle domácej politiky. Spôsob zrealizovania tiež nie je prekvapivý, najmä pre tých čo poznajú novodobé dejiny V Republiky, keďže Besancenost je známy svojím medialné publikovaným snom o novom máji 68, ktorý nie je až takým bláznivým snom, ako tomu NPA verí, kedy sa v spoločnom boji študentov a robotníkov zjednotilo až milión Francúzov. Trošku realizmu z jeho strany predstavuje uznanie, že aj napriek existencii radikálnych hnutí, ktoré sa napríklad nedávno preslávili podivuhodnou metódou - dvojdňovým zadržiavaním najvyšších funkcionárov firmy, ktorú NPA verejne podporuje („Keď ste ľavičiari, netreba sa ospravedlňovať za podporu boja zamestnancov- akékoľvek sú jeho formy.“), Besancenot sa stavia kriticky k ich nejednotnosti.
Na druhú stranu, tento tak „vytúžený“ medializovaný sen o spoločnom boji, ktorý sa do nedávnej doby zhmotnil v podobe zablokovaných a nefunkčných štátnych univerzitách malými skupinkami študentov, ktorú NPA náležite oceňovala, čím si však vyslúžila oficiálne označenie „teroristi“ (Philippe de Villiers, bývalý prezidentský kandidát, predseda UDF a europoslanec). Do akej miery však tieto hlavné črty svojej rétoriky v rámci politického boja o moc myslí NPA vážne, ukážu pri danom raste popularity najbližšie voľbe, aj keď možnosť naďalej druhou najsilnejšou stranou francúzska - Parti Socialist (Socialistická Strana) ísť do spoločnej vlády NPA zásadne odmieta, preferujúc jednoznačne stretnutie sa bok po boku v uliciach, kde nie je pre straníctvo.
Koniec koncov, na tento fenomén a jeho úspechy som sa neodolala spýtať domácich – spolužiakov, francúzskych študentov medzinárodných vzťahov, ktorí hovoria o akejsi nevypovedanej potrebe Francúzov, potrebe ventilovať určité tendencie, procesy prebiehajúce v rámci spoločnosti.
Když se volí prezident
To jsou barvy stran CDU/CSU (Unie) a FDP, které již před dříve avizovaly, že by po volbách vytvořily rády vládní koalici, budou-li mít k tomu dostatek hlasů. Zkoušku soudržnosti a odhodlání k vytvoření této možné povolební koalici si strany ozkoušely při volbě spolkového prezidenta v sobotu 23. května.
Prezident Horst Köhler kandidoval na prezidenta druhé volební období a původně měl být kandidátem vládní koalice SPD a CDU/CSU, neboť je považován za nadstranickou a konsensuální osobnost. Sociální demokraté se ale v průběhu zimy rozhodli jinak a ustanovili vlastního kandidáta – rektorku univerzity ve Frankfurtu nad Odrou Gesine Schwanovou. Z jasné volby se rázem stala velmi nejistá volební událost, neboť nezvolení Horsta Köhlera by znamenalo velký neúspěch pro Unii a FDP a zcela jistě by nezvolení vzneslo mnohé otazníky nad povolebním uspořádáním. Nevýhodou Schwanové bylo, že musela usilovat o hlasy poslanců levicové Die Linke, což nebylo příliš po chuti mnohým poslancům SPD. Kandidatura frankfurtské rektorky opět upozornila na kostlivce, kterého mají sociální demokraté v nepříliš dobře uzavřené skříni – mají či nemají usilovat o podporu Die Linke?
Že se Die Linke příliš nehrne do spolupráce s SPD svědčí i fakt, že strana do prezidentské volby poslala vlastního kandidáta, kterému odevzdali hlasy poslanci Die Linke. Prozatímní neschopnost dohody ze strany Die Linke s SPD značí, že se strana pro tuto chvíli nechce vzdát pozice protestní strany v rámci německého stranického systému, neboť právě tato pozice (negování vládních návrhů, populistický odpor) stojí za současnou trvale vysokou podporou strany.
Další významnou víkendovou událostí se stal premiérový zisk titulu německého mistra Bundesligy do rukou dolnosaského Wolfsburgu. V posledním rozhodujícím zápasem přesvědčivě porazil Werder Brémy a může se těšit z premiérového zisku titulu a také toužebné účasti v Lize mistrů. Doufejme, že i příští sezónu bude tento houževnatý tým umístí na předních příčkách tabulky a přeruší nedávnou jasnou nadvládu Bayernu Mnichov.
