pátek 25. září 2009
úterý 8. září 2009
Studentská sekce přizvána na tiskovou konferenci k novému školnímu roku
Studentská sekce IIPS je společenstvím aktivních mladých studentů zaobírajících se děním ve svém okolí a snažících se posunout dále nejen sebe, ale i naší společnost. Důkazem může být i přizvání člena Jana Husáka na tiskovou konferenci České rady dětí a mládeže k zahájení nového školního roku zaobírající se především volnočasovými aktivitami mladé generace a politikou v oblasti mládeže obecně.
Jan Husák se v rámci svého bakalářského výzkumu soustředil právě na oblast politiky mládeže a to zejména na prolínání evropské a české úrovně a jelikož se účastnil i řady aktuálních projektů, na které se snažil nahlížet i pohledem politologa, byl přizván aby prezentoval svůj pohled na aktuální dění a možnosti v oblasti politiky mládeže široké veřejnosti.
Jeden ze vzniklých článků, kde si autor vzpomněl i na Studentskou sekci IIPS a zmiňuje i téma evropské politiky mládeže můžete nalézt na zde.
Jan Husák se v rámci svého bakalářského výzkumu soustředil právě na oblast politiky mládeže a to zejména na prolínání evropské a české úrovně a jelikož se účastnil i řady aktuálních projektů, na které se snažil nahlížet i pohledem politologa, byl přizván aby prezentoval svůj pohled na aktuální dění a možnosti v oblasti politiky mládeže široké veřejnosti.
Jeden ze vzniklých článků, kde si autor vzpomněl i na Studentskou sekci IIPS a zmiňuje i téma evropské politiky mládeže můžete nalézt na zde.
Zápisky ze zahraničí: závěrem pobytu ve Francii
Tak teda, aby tomuto malému projektu neutiekla logika, rada by ukončila Zápisník zo zahraničia nateraz posledným a viac menej netradičným reportom, aj keď predsa len, v tomto prípade pôjde v skutočnosti o “zápisník zo zahraničia” pur sang.
V období dovoleniek som na odľahčenie, ale i podelenie sa o určíte posolstvo medzi riadkami, ako posledný môj príspevok z Paríža zvolila skutočne taký, založený na mojich poznámkach z jednej z posledných prednášok na Sciences Po, na ktorej nám náš profesor, Thomas Lindemann ako hosťa priviedol, už na prvý pohľad, veľmi zaujímavú osobnosť v rámci súčasných teórii MVZ menom Erik Ringmar.
Pred predstavením jeho pútavo podanej “Literárnej teórie vojny v Iraku” (šlo o kurz založený na konštruktivistickej explanácii, zvaný “On the Origins of War and Conflict”), sa však ešte raz treba vrátiť k celej podstate veci, na ktorú sa Zápisník snažil poukazovať: dynamika a politická kultúra starých európskych demokracii je veľmi hodnotným predmetom výskumu a pozorovania – najlepšie priamo v teréne a preto jednoznačným “metodickým” záverom je apel na využitie každej študijnej možnosti vycestovania na zahraničné pobyty, čí stáže – obohatia človeka, vskutku, na nezaplatenie. V neposlednom rade, politické dianie konkrétne Francúzsku, je bez preháňania obdivuhodne, najmä z pohľadu malej stredoeurópskej krajiny s históriou podobnou tým naším.
Späť však Literárnej teórii MVZ, o ktorej som na tejto hodine počula prvý krát a okrem nepochybne špičkového podania mi prišla veľmi nápaditá a konzistentná a preto, výnimočné vznikli aj moje poznámky ... V princípe ide o originálne a kreatívne rozvinutie konštruktivistického pojmu identita do širšieho kontextu, kde navyše Rigmar definoval 4 základne vzorce chovania, každý obsahujúc určitú mnozinu charakteristických prvkov.
Neprekvapivo teda, vychadza z 4 zakladnych literarnych zanrov, tak ako ich poznal majster divadla Molière – romanca, tragedia, komedia a satira – zdoraznujucich tak dolezitost „ rozpravok“ v MVZ. Na vojnu v Iraku (ako i konanie jednotlivych hlavnych akterov), kde Ringmar aplikuje svoje teoretické koncepty sa pozera prostrednictvom odlisnych pribehov (historiek) kardiálnych akterov.
Georga Busha mladsieho a jeho konanie popisuje v ramci definovanej romance, cize na americkeho prezidenta nahliada ako na romantickeho hrdinu, bojujuceho proti drakovi (Saddam Hussein), byt velmi citlivy na uspech a charakterizovany nizkou stabilitou pretrvania.
Naopak, co sa tragedie tyka, tato paradigma je velmi stabilna a rozsirena. V principe ide o stravitelne podany realisticky pohlad na MVZ v konštruktivistickom šate – v prípade Iraku bola teda vojna nevyhnutna, no skôr ako dôsledok akcii aktérov, a priori nezamýšľaná. Saddam nie je diabolsky diktátor (drak), len aktér mocenskej politike. Tento prístup bol evidentný v tradičnom americkom FP pohľade, zosobnený napríklad Kissingerom alebo Clintonovymi poradcami.
A propos, prvky definovanej množiny „komédia“ krásne sedeli na postoje a konanie EU – v princípe panovalo presvedčenie o nedorozumení, EU bola skôr pozorovateľom a uprednostňovanou voľbou bolo teda „ spoločné posedenie pri káve a debatovanie o probléme“.
Napokon ostala satira, ktorú Ringmar ako literárny žáner charakterizoval ako parazitujúcu na ostatných a v kontexte ľudského života ju priradil k poslednej fázy (od romance, cez komédiu, tragédiu až po satiru a koniec života). Iracky ľud, satira je v tomto kontexte ich príbehom, byt ich život by mohol v extrémnom prípade by sa dal ironicky popišať ako „ they got no electricity, but bombs“.
Evidentne je zložité preložiť, „zharmonizovať“ jeden žáner s druhým. Jednoducho by náročné zobrať hrdinu z romance a implantovať ho do komédie. Zhodu pravicového Busha a lavicového Blaira Ringmar teda nachádza pravé v tom, že oboch popisuje ako „romantických hrdinov“, ktorí sa sami seba aj napokon tak väzné vnímali. Avšak dodal, že Briti neznášajú romantických hrdinov a sú veľmi cynickí už od narodenia (preto sú vraj aj takí vtipní), CO predznamenalo aj Blairov skorý koniec a naopak, Amerika (ich ideová paradigma, kontext) bola odjakživa charakterizovaná záľubou v hrdinoch, dobíjaní („od Kalifornie až po Mesiac“), radi rozprávajú príbehy, radi zachraňujú svet a v koniec koncov chcú byt zbožňovaní. Európania boli naopak odjakživa tradiční realisti, tragédi až po WW2, kedy si Európa uvedomila, že bola až príliš tragická a že konflikty možno riešiť aj inou cestou (debaty a diskusie pri kávičke) a zrodila sa myšlienka integrácie a zintenzívnili sa vzájomné konzultácie („comedians“ – v tradicnom zmysle slova!)
Urcita davka fantazie, ako i dobre poznatky o konstruktivistickych prudov (tie treba mat hlavne neustale na mysli) v MVZ a teorie literatury su nepochybne nevyhnutne pre pochopenie tohto, pre urcitu časť verejnosti (odbornejšiu) dobre stráviteľného prístupu nielen k vojne v Iraku na začiatku nového milénia. V rámci diskusie sme prostredníctvom literárnej teórie tiež rozoberali počínanie amerických prezidentov v MVZ (Reagan – 100% romantik, Bush, sr. – tragéd a Bush, jr. – romantik, „nerozumel tragédii a ani nenaslúchal tragédom“), prístup k problematike ľudských práv (2 základne názory na LP v MVZ: „ let` s sit and talk` a satira ako v Kafkovom Procese, „nejaké pravá, to je len vtip“).
Takými abstraktnými a v podstate zábavnými, avšak konzistentnými úvahami skončila moja posledná hodina na Sciences Po. Jasná vec, že moje stručné poznámky sa nevyrovnajú podaniu samotného autora, ktorý už na prvý pohľad bol z tých extrémne inteligentných ľudí a skutočné veľmi zaujal. Preto odporúčanie je na mieste pre tých, zaujímajúcich sa o teórie, oplývajúcich chuťou o neustále seba-obohacovanie alebo pre tých, ktori by mali možnosť stretnúť Erika Ringmara – ide jednoznačne o príležitosť na využitie, plus jeho prace sú dostupne v elektronických databázach príslušných (konštruktivistických) časopisov zaoberajúcich sa IR.
Nakoniec už len spomenúť, že by bolo skvele keby Zápisník zo zahraničia, ako potenciálne zaujímavý zdroj „iných“ informácii, našiel trebárs pokračovateľov, dúfajúc že možnosť v ňom pokračovať sa čím skôr zas naskytne a to snáď aj prostredníctvom praktickej stáže priamo v rámci politických inštitúcii.
V období dovoleniek som na odľahčenie, ale i podelenie sa o určíte posolstvo medzi riadkami, ako posledný môj príspevok z Paríža zvolila skutočne taký, založený na mojich poznámkach z jednej z posledných prednášok na Sciences Po, na ktorej nám náš profesor, Thomas Lindemann ako hosťa priviedol, už na prvý pohľad, veľmi zaujímavú osobnosť v rámci súčasných teórii MVZ menom Erik Ringmar.
Pred predstavením jeho pútavo podanej “Literárnej teórie vojny v Iraku” (šlo o kurz založený na konštruktivistickej explanácii, zvaný “On the Origins of War and Conflict”), sa však ešte raz treba vrátiť k celej podstate veci, na ktorú sa Zápisník snažil poukazovať: dynamika a politická kultúra starých európskych demokracii je veľmi hodnotným predmetom výskumu a pozorovania – najlepšie priamo v teréne a preto jednoznačným “metodickým” záverom je apel na využitie každej študijnej možnosti vycestovania na zahraničné pobyty, čí stáže – obohatia človeka, vskutku, na nezaplatenie. V neposlednom rade, politické dianie konkrétne Francúzsku, je bez preháňania obdivuhodne, najmä z pohľadu malej stredoeurópskej krajiny s históriou podobnou tým naším.
Späť však Literárnej teórii MVZ, o ktorej som na tejto hodine počula prvý krát a okrem nepochybne špičkového podania mi prišla veľmi nápaditá a konzistentná a preto, výnimočné vznikli aj moje poznámky ... V princípe ide o originálne a kreatívne rozvinutie konštruktivistického pojmu identita do širšieho kontextu, kde navyše Rigmar definoval 4 základne vzorce chovania, každý obsahujúc určitú mnozinu charakteristických prvkov.
Neprekvapivo teda, vychadza z 4 zakladnych literarnych zanrov, tak ako ich poznal majster divadla Molière – romanca, tragedia, komedia a satira – zdoraznujucich tak dolezitost „ rozpravok“ v MVZ. Na vojnu v Iraku (ako i konanie jednotlivych hlavnych akterov), kde Ringmar aplikuje svoje teoretické koncepty sa pozera prostrednictvom odlisnych pribehov (historiek) kardiálnych akterov.
Georga Busha mladsieho a jeho konanie popisuje v ramci definovanej romance, cize na americkeho prezidenta nahliada ako na romantickeho hrdinu, bojujuceho proti drakovi (Saddam Hussein), byt velmi citlivy na uspech a charakterizovany nizkou stabilitou pretrvania.
Naopak, co sa tragedie tyka, tato paradigma je velmi stabilna a rozsirena. V principe ide o stravitelne podany realisticky pohlad na MVZ v konštruktivistickom šate – v prípade Iraku bola teda vojna nevyhnutna, no skôr ako dôsledok akcii aktérov, a priori nezamýšľaná. Saddam nie je diabolsky diktátor (drak), len aktér mocenskej politike. Tento prístup bol evidentný v tradičnom americkom FP pohľade, zosobnený napríklad Kissingerom alebo Clintonovymi poradcami.
A propos, prvky definovanej množiny „komédia“ krásne sedeli na postoje a konanie EU – v princípe panovalo presvedčenie o nedorozumení, EU bola skôr pozorovateľom a uprednostňovanou voľbou bolo teda „ spoločné posedenie pri káve a debatovanie o probléme“.
Napokon ostala satira, ktorú Ringmar ako literárny žáner charakterizoval ako parazitujúcu na ostatných a v kontexte ľudského života ju priradil k poslednej fázy (od romance, cez komédiu, tragédiu až po satiru a koniec života). Iracky ľud, satira je v tomto kontexte ich príbehom, byt ich život by mohol v extrémnom prípade by sa dal ironicky popišať ako „ they got no electricity, but bombs“.
Evidentne je zložité preložiť, „zharmonizovať“ jeden žáner s druhým. Jednoducho by náročné zobrať hrdinu z romance a implantovať ho do komédie. Zhodu pravicového Busha a lavicového Blaira Ringmar teda nachádza pravé v tom, že oboch popisuje ako „romantických hrdinov“, ktorí sa sami seba aj napokon tak väzné vnímali. Avšak dodal, že Briti neznášajú romantických hrdinov a sú veľmi cynickí už od narodenia (preto sú vraj aj takí vtipní), CO predznamenalo aj Blairov skorý koniec a naopak, Amerika (ich ideová paradigma, kontext) bola odjakživa charakterizovaná záľubou v hrdinoch, dobíjaní („od Kalifornie až po Mesiac“), radi rozprávajú príbehy, radi zachraňujú svet a v koniec koncov chcú byt zbožňovaní. Európania boli naopak odjakživa tradiční realisti, tragédi až po WW2, kedy si Európa uvedomila, že bola až príliš tragická a že konflikty možno riešiť aj inou cestou (debaty a diskusie pri kávičke) a zrodila sa myšlienka integrácie a zintenzívnili sa vzájomné konzultácie („comedians“ – v tradicnom zmysle slova!)
Urcita davka fantazie, ako i dobre poznatky o konstruktivistickych prudov (tie treba mat hlavne neustale na mysli) v MVZ a teorie literatury su nepochybne nevyhnutne pre pochopenie tohto, pre urcitu časť verejnosti (odbornejšiu) dobre stráviteľného prístupu nielen k vojne v Iraku na začiatku nového milénia. V rámci diskusie sme prostredníctvom literárnej teórie tiež rozoberali počínanie amerických prezidentov v MVZ (Reagan – 100% romantik, Bush, sr. – tragéd a Bush, jr. – romantik, „nerozumel tragédii a ani nenaslúchal tragédom“), prístup k problematike ľudských práv (2 základne názory na LP v MVZ: „ let` s sit and talk` a satira ako v Kafkovom Procese, „nejaké pravá, to je len vtip“).
Takými abstraktnými a v podstate zábavnými, avšak konzistentnými úvahami skončila moja posledná hodina na Sciences Po. Jasná vec, že moje stručné poznámky sa nevyrovnajú podaniu samotného autora, ktorý už na prvý pohľad bol z tých extrémne inteligentných ľudí a skutočné veľmi zaujal. Preto odporúčanie je na mieste pre tých, zaujímajúcich sa o teórie, oplývajúcich chuťou o neustále seba-obohacovanie alebo pre tých, ktori by mali možnosť stretnúť Erika Ringmara – ide jednoznačne o príležitosť na využitie, plus jeho prace sú dostupne v elektronických databázach príslušných (konštruktivistických) časopisov zaoberajúcich sa IR.
Nakoniec už len spomenúť, že by bolo skvele keby Zápisník zo zahraničia, ako potenciálne zaujímavý zdroj „iných“ informácii, našiel trebárs pokračovateľov, dúfajúc že možnosť v ňom pokračovať sa čím skôr zas naskytne a to snáď aj prostredníctvom praktickej stáže priamo v rámci politických inštitúcii.
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)