Posledný týždeň sa v krajine galského kohúta niesol nielen tradične v bojovnom futbalovom duchu, ale i jeho kultúrnom konkurentovi, totiž, ako vo viacerých krajinách aj tu sa polka krajiny chystala na obľúbenú noc múzeí. Múzeum je vskutku zaujímavý výmysel ľudstva, k nazretiu boli totiž všakovaké expozície, od salónu „malého Mikuláška“ (podľa „kultovej“ knihy) až po múzeum kina, s úžasnou kinosálou, prednáškovými miestnosťami, expozíciou venovanou kultovému režisérovi menom Tati , špecializovanou knižnicou a napokon, štýlovou krčmičkou. Je si z čoho vyberať, ba táto nápaditosť vedie dokonca k zamysleniu, že podobná sociokultúrna inštitúcia, venovaná politickým stranám a formovaniu francúzskeho politického životu, by sa nepochybne ujala v krajine s takou hlbokou tradíciou. Na zaujímavé kontrasty ani v tejto doméne nie je núdza.
Jedným z takýchto objektov pozornosti by na jednej strane mohla byť vládna „Parti Radicale“ – teda „Radikálna strana“ historicky vzniknuvšia v prvej polke XX storočia. Ide v skutočnosti o zaujímavý úkaz na francúzskej politickej scéne, keďže táto, pôvodne extrémne ľavicová existuje v dvoch opačne orientovaných polohách – strana sídliaca na ulici Valois je tá šťastnejšia z dvojice, tvoriaca dnes francúzsku vládu, pravicovo orientovaná a tesne priliehajúca k Sarkozyho UMP, zatiaľ čo jej menej úspešné a akési nepravé dvojča sa nevýrazne snaží profilovať samo seba v rámci radikálnej ľavice.
V čom teda spočíva radikálnosť tejto vládnej strany, počítajúcej len s približne 10 000 aktivistami? Jej súčasný leader, minister trvalého rozvoja a prírodného prostredia, Jean-Louis Borloo bol naopak v poslednej dobe pravidelne objektom kritiky médií a jediné, na čo sa zmohol, tak ako množstvo jeho kolegov, je verejná podpora stratégie prezidenta Republiky a obhajoba jej koherentnosti na národnej, medzinárodnej ako aj európskej úrovni – ešte dodatočne a propos jeho druhé výročie v úrade. Ďalšou zaujímavosťou francúzskeho systému je možnosť vrstvenia funkcií, teda to, že jednotliví politici môžu zaujímať rôzne úrady v rámci vertikálneho delenia moci zároveň. A sa naopak predseda Radikálnej strany činil, keď sa tiež, v mene svojej strany, pridal k mainstreamovej aktivite ostatných politický strán – eurokampani. Zdá sa, že v tomto zmysle sa hranice medzi EU a Francúzskom úplne zotreli (alebo naopak, pre niekoho sa posilňujú) a eurovoľby sú v dnešnej dobe vedúcou témou francúzskej domácej politiky.
Parti Radical, vo vzťahu k EU a jej formovaniu do budúcnosti prišla najmä s návrhmi na vytvorenie „výnimočnej dane z finančných transakcii“, „hraničnej dane za uhlíkové emisie“, uplatňovanej voči krajinám, ktoré nepodpísali Kyotsky protokol a na vytvorenie skutočnej európskej energetickej komunity spolu s dobrovoľnou občianskou službou. Od radikálneho konzervativizmu k realizmu? Je zrejmé, že táto strana pôsobí na francúzskej politickej scéne už nejakých tých pár desaťročí a jej formovanie a umiernenie sa je tiež evidentné. Na druhú stranu, ani v tomto prípade nie je na kontrasty, ktoré by mohli zaujať „návštevníkov“, núdza. Akýmsi antonymom tejto strany je nedávno založená a skutočne radikálna strana, priťahujúca výraznú pozornosť najmä mladých – NPA – Nouveau Parti AntiCapitalite (Nová Antikapitalistická strana)– spolu s jej leadrom (Olivier Besancenot), ktorý vedie rebríčky populárnosti v rámci ľavicového kempu. Napokon, tento pozoruhodný objav s raketovým nástupom neunikne ani tej našej.
Michaela Šimáková, Franice
Jedným z takýchto objektov pozornosti by na jednej strane mohla byť vládna „Parti Radicale“ – teda „Radikálna strana“ historicky vzniknuvšia v prvej polke XX storočia. Ide v skutočnosti o zaujímavý úkaz na francúzskej politickej scéne, keďže táto, pôvodne extrémne ľavicová existuje v dvoch opačne orientovaných polohách – strana sídliaca na ulici Valois je tá šťastnejšia z dvojice, tvoriaca dnes francúzsku vládu, pravicovo orientovaná a tesne priliehajúca k Sarkozyho UMP, zatiaľ čo jej menej úspešné a akési nepravé dvojča sa nevýrazne snaží profilovať samo seba v rámci radikálnej ľavice.
V čom teda spočíva radikálnosť tejto vládnej strany, počítajúcej len s približne 10 000 aktivistami? Jej súčasný leader, minister trvalého rozvoja a prírodného prostredia, Jean-Louis Borloo bol naopak v poslednej dobe pravidelne objektom kritiky médií a jediné, na čo sa zmohol, tak ako množstvo jeho kolegov, je verejná podpora stratégie prezidenta Republiky a obhajoba jej koherentnosti na národnej, medzinárodnej ako aj európskej úrovni – ešte dodatočne a propos jeho druhé výročie v úrade. Ďalšou zaujímavosťou francúzskeho systému je možnosť vrstvenia funkcií, teda to, že jednotliví politici môžu zaujímať rôzne úrady v rámci vertikálneho delenia moci zároveň. A sa naopak predseda Radikálnej strany činil, keď sa tiež, v mene svojej strany, pridal k mainstreamovej aktivite ostatných politický strán – eurokampani. Zdá sa, že v tomto zmysle sa hranice medzi EU a Francúzskom úplne zotreli (alebo naopak, pre niekoho sa posilňujú) a eurovoľby sú v dnešnej dobe vedúcou témou francúzskej domácej politiky.
Parti Radical, vo vzťahu k EU a jej formovaniu do budúcnosti prišla najmä s návrhmi na vytvorenie „výnimočnej dane z finančných transakcii“, „hraničnej dane za uhlíkové emisie“, uplatňovanej voči krajinám, ktoré nepodpísali Kyotsky protokol a na vytvorenie skutočnej európskej energetickej komunity spolu s dobrovoľnou občianskou službou. Od radikálneho konzervativizmu k realizmu? Je zrejmé, že táto strana pôsobí na francúzskej politickej scéne už nejakých tých pár desaťročí a jej formovanie a umiernenie sa je tiež evidentné. Na druhú stranu, ani v tomto prípade nie je na kontrasty, ktoré by mohli zaujať „návštevníkov“, núdza. Akýmsi antonymom tejto strany je nedávno založená a skutočne radikálna strana, priťahujúca výraznú pozornosť najmä mladých – NPA – Nouveau Parti AntiCapitalite (Nová Antikapitalistická strana)– spolu s jej leadrom (Olivier Besancenot), ktorý vedie rebríčky populárnosti v rámci ľavicového kempu. Napokon, tento pozoruhodný objav s raketovým nástupom neunikne ani tej našej.
Michaela Šimáková, Franice
